Vchádzam do smútočnej miestnosti, kde za priehľadným sklom je truhla s mojim otcom. Pred miestnosťou postávajú ľudia, ktorých vôbec nepoznám, majú sklonené hlavy a nie je ich veľa, dokonca ma zabolelo, že tak málo ľudí sa s ním prišlo rozlúčiť, veď je to môj otec! teda bol... aj jemu chýbal nejaký druh lásky, pomyslela som si. Podišla som k okienku a po uzretí otcovej tváre som začala panikáriť a hľadať očami svojho manžela, ktorý ma na pohreb doviezol. Strhla som sa a utekala som smerom k nemu so slovami: "To nie je môj otec, on sa na ňho vôbec nepodobá!" Na ten pohľad nikdy nezabudnem, ale bol, áno bol to on. Rokmi sa človek mení, zmení Vás život, zmenia Vás Vaše myšlienky, Vaša radosť, Váš smútok, ľudia s ktorými žijete, s ktorými prichádzate do kontaktu, zmenia Vás roky, ktoré keď pribúdajú, telu to neuľahčujú, zmenia človeka choroby.
Prešlo presne jedenásť rokov, cez ktoré som otca nevidela. Na ulici, v obchode, kdekoľvek, stretávate známych, niekedy behom týždňa aj dva krát toho istého človeka. Ja som otca nestretla, ani raz...možno už to bolo znamenie, aby sme s tým niečo urobili, ale my sme ho odignorovali a teraz aj tá nádej, ktorá umiera posledná umrela, doslova.
Do miestnosti vošiel farár, ked prednášal svoju reč, tiekli mi slzy. Nikdy som si nemyslela, že sa dá plakať za niekým s kým neprežijete lásku. Výnimku asi tvoria rodičia. Veď oni prišli na svet aby Vám ju dali, teda mali ju Vám dať ked ste prišli na svet Vy, veď su to prví ľudia, ktorí stoja pri Vás, od počatia určite a potom cesty osudu su už nevyspytateľné. V našom prípade boli. Za tú hodinu čo smútočný obrad trval, som plakala nad zážitkami, ktoré nás mali s otcom spájať a nezažili sme ich, vyčítala som mu, prečo som si kus tej lásky nemohla ponechať v srdci a tú druhú polovicu by som pustila spolu s ním na druhý svet, nech jeho duša môže v pokoji odísť. Namiesto toho tu plačem najviac zo všetkých a bola som s ním najmenej. V tej chvíli som pocítila stratu lásky, bolela veľmi a kruto, možno mi Boh chcel ukázať akú ma cenu a tak všetko čo malo byť prirodzené počas nášho spoločneho života, som precítila za pár minút.Dokonca aj tú lásku, teda už iba bolesť z jej straty.
Obrad sa skončil, truhla s otcom je uložená hlboko v zemi, už niet kroku spať. Musím to všetko zrazu zranené nechať zahojiť a ísť a keďže verím v posmrtný život aj na silu myšlienok, aspoň na duševnej úrovni sa skúsím z bolestného stavu preniesť do uzmiereného. Lenže nie som dokonalá, bude mi to chvíľi trvať.
Po ceste z pohrebu sledujem ľudí naokolo seba a rozmýšľam, ktorý z nich bol k nemu ako blízko, kto mal jeho lásku, komu ju dal asi tak najviac. Viem, že mám troch nevlastných bratov, ale neviem presne ako vyzerajú. Predo mnou kráča mladý muž, dozvedám sa od jednej pani, ktorá sa ma opýta, "či som to ja" že je to môj brat. Predsa sa mi vynorí jedna spomienka, áno" jedna jediná je tu! V mysli sa mi prehraje krátky film, stojím v záhrade a trhám egreše, vedľa mňa pobehuje malý chlapec a snaží sa vyhrabať kaleráb zo zeme. Po chvíli sa mu to aj podarí, hrajeme sa, že je to bábika a otec sa z nás smeje...ten malý chlapec z minulosti je môj brat, fakt bol vtedy maličký. Teraz je z neho dospelý muž a on si určite tento zážitok nepamätá. Nemáme si čo povedať, naše životy nemali spoločný most, len jedno viem, máme spoločného otca a jeden spoločný zážitok, aspoň jeden, všetko sa v živote ráta, všetko je tak ako má byť.
Keď sa už ľudia začínajú poberať každým svojim smerom, zastaví ma ešte jeho mama. Bola to tretia otcova partnerka. Najvačšia bolesť prišla až po jej vete. Radšej som sa mohla nenápadne stratiť a nepočuť to, pomyslela som si potom. Pozrela sa mi do očí a povedala mi, že otec na mňa často myslel, že mu bolo ľúto, že sa neozýval, že nenašiel v sebe dostatok sily zmeniť situáciu a potom dodala tu najkrutejšiu vetu: " ale mohla si to zmeniť Ty, bo laký bol, mohla si sa ozvať Ty" Áno bol to čudák, veľký čudák, aspoň z rozprávania mojej mami, ja si pamatám len jeho asi tri telefonáty ked som bola ešte malá, každý jeden vyzerala si takto: " Ahoj, zajtra máš narodeniny, pridem po Teba o tej a tej a zložil, vždy ma to zabolelo, zase absencia lásky, ešte aj v telefóne...ale on bol prose taký, svojský. Tie telefonáty, spôsob akým sa prezentoval, vždy ma to zaskočilo, brala som to osobne. Po 25 rokoch som sa dozvedela, že to nerobil len mne, ale aj bratom, spadol mi aspoň malý kameň zo srdca, že nechoval sa takto len ku mne. Málo som ho poznala. Neresti vieme odpustiť ľahšie ľuďom, s ktorými sme často v kontakte, žijeme s nimi, poznáme ich slabé miesta a keď si navzájom vymeníme čo i len kúsok lásky, vieme ich tolerovať a dokonca ich aj mať určitým spôsobom radi.
Ale ešte sa vrátim k pocitom, keď som sa dozvedela, že ma spomínal a mal výčitky. Zaskočilo ma to, dalo by sa povedať, že ešte viac, ako to, že zomrel. Nikdy som si nemyslela, že mu na mne záleži, nedal mi ten pocit. Absencia komunikácie je bolestný proces v rodine.
Asi týžden sa mi ťažko spalo. V hlave sa mi vynárali situácie, ktoré sa nikdy nestali. Videla som sa v nich s mojim synčekom ruka v ruke pri otcových dverách, ako zvoním u ňho doma a netrpezlivo čakám, že ich otvorí. Dvere sa otvoria a v nich je môj otec a my vchádzame dnu a rozprávame sa...dlho..velmi dlho a aj keby som sa dozvedela, že ma nemá rád, nevadilo by mi to, aspoň by som to mala potrdené z jeho vlastných úst.
Na chvílu sa usmejem...predsa mi jedna nádej ostala, to, že by mi to nepovedal, že by som sa dozvedela opak. Teraz sa to už však nedozviem, kapitola je uzavreta. Nech si myslel a cítil čokoľvek, ja ostanem pri láske, tá je pre dieťa tým lepším variantom.
Vreckoviek je teraz na mojom stole viac ako v deň pohrebu. Nechcela som sa uchýlit k sentimenálnosti, ale cítila som potrebu dať to do sveta, nie preto, aby som počula poľutovanie. Chcem len odkázať ľuďom, aby nenechávali svoje životy nevyjasnéné, lebo potom to bolí ešte viac. Ak Vás niekto štve radšej mu dajte facku a pohádajte sa s ním. Ak niekoho ľúbite povedzte mu to. Ak niečo tajíte a predsa to chcete povedať prekonajte svoje zábrany
A ak máte rodiča s ktorým nie ste z nejakeho dôvodu v kontakte, navštívte ho. Možno sa dozviete, že Vás aj tak ľúbi aj keď ma desnú povahu. Pri najhoršom sa dozviete že o Vás nemá záujem a neprežitá láska bolieť až tak nebude, hlavne komunikujte.
Gény sa nezaprú, keď sa synček usmeje, vidím tam niekedy otcov úsmev. V synovi lásku mám, aj on má niečo z neho, tak ako ja, aspoň takto mi niečo zo seba mohol ponechať, aj keď už nie je medzi nami.
